Budova je v tesnej blízkosti farského kostola. Ide o trojkrídlový, neskoro barokový objekt, niekoľkokrát prebudovaný. Predpokladá sa, že pôvodne bola jednokrídlová budova postavená ako kláštor, o čom svedčí jej poloha a štýl stavby. To by znamenalo, že jej vznik spadá pravdepodobne do prvej polovice 13. storočia.
Niektorí kronikári a neskorší historici uvádzajú, že v Ľubici sa okrem dnes už nejestvujúceho kostola, nazývaného tiež starý (vetus), stojaceho na Oberringu, nachádzal v 13. storočí kláštor na Kirchbergu. Táto informácia sa prvýkrát objavila v kronike z druhej polovice 17. storočia a stále čaká na svoje potvrdenie alebo vyvrátenie archeologickým výskumom. Keď aj taký kláštor existoval, nevieme akého rádu? V súvislosti s Kostolom Sv. Ducha sa okrajovo môžeme vrátiť k otázke kláštora. Vznik resp. počiatky kostola a špitálu sa na Spiši zvyknú spájať s pôsobením špitálskej rehole antonitov. Do Uhorska prišli okolo roku 1220 spolu s nemeckými osadníkmi. Či to má nejaký súvis s Ľubicou? Antoniti sa na Spiši spomínajú len dvakrát, i to v Spišskom Podhradí a Spišských Vlachoch. Skôr historici pracujú s troma tézami. Mohli to byť: cisterciáni, špitalský rád johanitov (maltézskych rytierov), či kanonický rád Strážcov Svätého Hrobu v Jeruzaleme (božohrobci). Bližšie informácie o kláštore dodnes nie sú známe, sú záhadou, prečo nemáme žiaden písomný nález, od ktorého by sa mohli historici odpichnúť.
Ďalšie informácie sú viazané na budovu fary. Dňa 25. januára 1727 bola slávnostná inštalácia nového ľubického farára Michala Wodzického de Granow, katedrálny kanonik z Krakowa. Pre iné štátne, poľské záujmy sa v Ľubici nezdržiaval, farnosť spravovali kapláni, ale ako bohatý človek , veľmi podporoval hmotne farnosť. Skrášľoval kostol a v roku 1729 sa podujal na generálnu prestavbu kláštornej budovy – fary, ktorú z veľkej časti aj financoval. Daroval 1 800 toliarov. Pri tejto prestavbe zvyšné ruiny a ešte iné stopy nasvedčovali, že budova bola jedálňou a umyvárňou (refektórium a lavatórium), ako to mávali stredoveké kláštorné budovy. Roku 1761 sa farár Wodzický stal titulárnym biskupom v Prěmyšli a vzdal sa správy farnosti. 15. júna 1762 spišský prepošt inštaloval za farára piaristu Antona Jakuba Wisniewskeho.
Wisniewski bol osvietenským učencom, absolvoval štúdia v Ríme, Turíne, Viedni, Paríži, Halle a Lipsku. Bezprostredne pred príchodom do Ľubice bol rektorom kolégia vo Varšave, pracoval v diplomatických službách. Bol dvorným teológom poľského kráľa Augusta III. a spolupracoval na reforme školstva. To boli predpoklady, aby aj v Ľubici zanechal svoju intelektuálnu hlbokú stopu. Počas svojho 12 ročného pôsobenia u nás bol staviteľsky aktívny. Aj keď sa v Ľubici prakticky nezdržiaval, kvôli vyššie uvedeným funkciám, stavebné úpravy kostola a fary boli znakom jeho starostlivosti o farnosť. Podľa kroniky, farnosť prevzal v dezolátnom stave a fara, kde mal bývať, bola neobývateľná. V celej veľkej fare nenašiel farár Wisniewski ani len izbu, kde by mohol slušne bývať.
Hneď sa pustil do opravy farskej budovy. Išlo o rozsiahlu prestavbu fary, po ktorej dostala dnešnú podobu v rokokovom-klasicistickom slohu. Z hlavného bloku vybiehajú dopredu bočné krídla objektu. V strede je rizalit ukončený timpanónom. Fasádu rizalitu členia pilastre s korintskou štukovou hlavicou. V prízemných miestnostiach a na chodbách je valená klenba. Niektoré izby majú na povale štukovú výzdobu. Veľkosť objektu, počet izieb i jej pôvodná umelecká výmaľba interiérov svedčia, že išlo o veľmi dôstojnú farskú budovu. Na poschodí bolo 16 izieb a na prízemí 7 i s príslušenstvom. Jednotlivé izby, najmä na poschodí, mali zaujímavú figurálnu rokokovo-klasicistickú výmaľbu. Ešte na začiatku 20. storočia jednotlivé miestnosti sa nazývali ako napr. Benátsky salón, modrý salón a pod. Pod objektom sú sklepné pivničné priestory. Na hlavnej chodbe boli mramorové tabule s latinskými nápismi, viažucich sa k menám farárov, ktorí dávali budovu v minulosti opravovať. V roku 1772 nechal Wisniewski vytesať do mramorovej dosky pamätný nápis a pozlátiť ho: „Ani nie tak oheň, zbrane, či tvrdý zub času, ale nedbanlivosť majiteľa poškodzuje dom. Ak si nestaval, aspoň udržiavať pamätaj. Tak sa zavďačíš svojim nástupcom i mne.“
Po smrti Antona Wisniewskeho, zomrel 14. marca 1774 v Podolinci, zostala Ľubica takmer dva roky neobsadená. V roku 1779 vypukol požiar, počas ktorého zhorela farská strecha. Fara bola opäť poškodená a desaťročie čakala na opravu. V januári 1809 sa ľubickým farárom stal Karol Planitz. Hneď sa pustil do opravy požiarom poškodenej fary. Stavebné úpravy a rekonštrukcia trvali do roku 1812. Pre Ľubicu urobil neoceniteľný kus práce. Zomrel 18. marca 1835, pochovaný je na mestskom cintoríne v Ľubici. O 46 rokov neskôr, 30. júna 1881 prišiel do Ľubice farár Martin Alth, významná osobnosť pre našu farnosť. Dňa 2. mája 1887 začal s opravou a modernizáciou fary. Vybudovala sa kanalizácia, opravila strecha, komíny, poškodené murivo a celá sa vymaľovala. Zomrel 13. októbra 1900 a je pochovaný na ľubickom cintoríne. Ďalším farárom, ktorý sa pričinil o údržbu fary bol Alexander Borženský. Pôsobil u nás od 22. apríla 1929 do októbra 1951. Faru s hospodárskymi budovami našiel v žalostnom stave. Jeho predchodcovia nemali dostatok finančných prostriedkov (I. svetová vojna, zánik Uhorska, vznik novej republiky…). V júni 1929 sa pustil do opravy strechy a farského bytu. V opravách fary a okolia sa pokračovalo do roku 1940. Opravy sa financovali pôžičkou z Planitzovej základiny. Posledným farárom v starej fare bol Štefan Klubert, aj to len 8 mesiacov.
V roku 1952 bola poštátnená budova fary. 30. júla 1952 prevzal farskú budovu Miestny národný výbor a umiestnil v nej strednú školu. Od tohto dátumu sa zo stredovekého kláštora, mnohokrát opravovanej fary, stala škola, ktorá za čias socializmu nemala nič spoločné s cirkvou. Urobilo sa tak z pozície sily štátnych orgánov a z akútneho nedostatku tried pre enormný nárast žiakov (aj z okolitých obcí).
Z bývalej fary tak škola získala 12 miestností. Súčasne boli na budove vykonané potrebné adaptačné práce pre školské účely nákladom 229 332,- Kčs. Časť budovy – pravé krídlo sa začalo prestavovať 12. februára 1954. Prízemie – pôvodne sýpka, hospodárska časť a komory bolo upravené na telocvičňu. Nad ňou na poschodí vznikli dve nové triedy, ku ktorým sa pristavalo zvonku nové schodisko. Z ďalších vedľajších hospodárskych budov sa zriadili záchody a školská dielňa. Škola takto fungovala do roku 1982.
Pre 20. storočie to neboli vyhovujúce priestory a vedenie školy i vedenie obce robili všetko pre to, aby sa postavila v Ľubici nová moderná škola. To sa zrealizovalo v spomínanom roku 1982 a odvtedy škola – bývala fara ostala opustená, postupne chátrala a čakala na jej ďalší osud. Pôvodné plány boli urobiť z tohto objektu, v socializme tak populárnu , školu v prírode. Ostalo však len pri plánoch!
Potom prišla „nežná revolúcia“, pád komunizmu (socializmu), v reštitúcii prinavrátenie cirkevného majetku, a teda aj bývalej fary, do farnosti Ľubica. Čo so schátralým objektom? Biskupský úrad so súhlasom našej farnosti dal celý objekt do nájmu na 49 rokov poľskej reštaurátorke Alžbete Moravskej. Tá urobila najzákladnejšie práce na zakonzervovanie stavby, opravila strechu, nové komíny, urobila prieskum interiéru a pod. Pravé krídlo upravila pre svoje zámery. Z telocvične spravila priestranný reštauračný ateliér aj na náročné práce a na poschodí z tried urobila dva byty. Vonkajšie schodisko odstránila, vchod na poschodie riešila z interiéru. Po jej smrti roku 2021? nemala nasledovníkov, pozostalí z Poľska nejavili o budovu záujem, zrušili nájom a budova sa opäť dostala do rúk farnosti Ľubica. Aký bude jej osud ďalej?
Autor textu: Mgr. František Hanáček
Od roku 2025 pokračuje obnova historickej budovy starej fary v Ľubici, čo zahŕňa ďalšie kroky zamerané na sanáciu pôvodnej stavby a prípravu vizualizácie budúceho stavu objektu. V nadväznosti na predchádzajúce práce sa plánuje realizácia komplexnej sanácie zavlhnutých konštrukcií. Pred začatím samotných sanačných prác je nevyhnutné vykonať odborný prieskum, ktorý identifikuje príčiny vlhnutia a určí optimálne metódy sanácie. Na základe výsledkov prieskumu sa zvolia vhodné technologické postupy, ako napríklad injektážne metódy na vytvorenie horizontálnej bariéry proti vzlínajúcej vlhkosti, aplikácia hydrofóbnych materiálov na povrch muriva a použitie sanačných omietok na zabezpečenie správnej difúzie vlhkosti.
Súčasťou projektu je aj vytvorenie detailnej vizualizácie budúceho stavu budovy po ukončení sanačných a rekonštrukčných prác. Táto vizualizácia poskytne jasnú predstavu o konečnom vzhľade objektu a pomôže pri plánovaní ďalších krokov obnovy. Pri tvorbe vizualizácie sa zohľadnia historické prvky budovy, aby sa zachoval jej autentický charakter a architektonická hodnota.
Realizácia týchto krokov prispeje k obnove a zachovaniu významného historického objektu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva Ľubice.
