Farský kostol - Nanebovzatia Panny Márie
Ľubica bola jedným z najväčších a najvýznamnejších mestečiek Spiša, aj napriek tomu, že ležala v tesnej blízkosti mesta Kežmarok, ktoré predsa len svojou konkurenciou i viacerými výsadami ovplyvňovalo aj Ľubicu.
Ľubica sa prvýkrát v písomných prameňoch vyskytuje až v roku 1251, je nepochybné,že ide o oveľa staršiu obec. V jej chotári sa síce našli predmety už z mladšej doby kamennej (asi 2400 rokov pred Kr.), ale pre nás je významné, že na území jej intravilánu bolo v 9. – 10. storočí veľkomoravské sídlisko. Ono sa premenilo na obec, ktorú susedia nazývali Ľubica.
Už aj to meno dokazuje, že v dobe kolonizácie, keď v 13. storočí sem došli nemeckí kolonisti, našli tu silné slovenské osídlenie, do ktorého sa oni integrovali a prijali aj jeho meno. Mesto dostalo v roku 1364 právo na týždenný trh. Pre mesto bolo osudným 15. storočie. Už v roku 1405 celá Ľubica zhorela, poškodený bol zrejme aj farský kostol. Sotva sa mesto z pohromy spamätalo, nastal podstatný zlom v jeho právnom postavení.
Od 13. storočia bola Ľubica totiž súčasťou Provincie spišských Sasov, ktorá sa neskôr premenila na Provinciu 24 spišských miest. V roku 1412 si vtedajší uhorský kráľ a neskorší cisár Žigmund od svojho švagra, poľského kráľa Vladislava Jagelonského, požičal značnú sumu peňazí. Keďže cirkev vtedy zakazovala brať za pôžičku úroky, dal mu do vrátenia požičanej sumy do zálohu 13 z uvedených 24 spišských miest a ďalšie tri mestá zo Spiša. Ľubica sa tak dostala do zálohu poľských kráľov na dobu 360 rokov, pretože záloh sa skončil len pri prvom delení Poľska v roku 1772.
Pre mesto to znamenalo nielen to, že svoje dane a dávky odvádzalo do Poľska, ale aj to, že do jeho správy zasahovali aj poľskí majitelia či starostovia zálohovaného územia. Po rekatolizácii v roku 1674 sa aj fara dostala do podriadenosti Krakovského biskupstva farárov sem posielali z Krakova. Často to bývali poľskí šľachtici a krakovskí kanonici, ktorí síce farármi boli, ale niektorí u nich sa v Ľubici nezdržiavali. Ich duchovné povinnosti vykonávali kapláni. Iní zas do ľubického kostola významne investovali. V rokoch 1431 a 1433 Spišom dvakrát prešli husiti, keď sa z Poľska vracali domov. Isté je, že pri druhom prechode, keď sa zmocnili aj opevneného Kežmarku, vydrancovali aj Ľubicu a iste zničili aj interiér tunajších kostolov.
Okolo polovice 16. storočia sa na Spiši rozšírila reformácia. Na základe privilégia z roku 1271 mali mestské rady spišských miest právo voliť si farárov. Po smrti posledného katolíckeho farára v roku 1542 si Ľubičania povolali za farára Juraja Leudischera, ktorý mal už v Levoči problémy pre svoje radikálne názory. Ale reformáciu v meste plne presadil až jeho nástupca Salamon Regner, ktorý nastúpil v roku 1546. Vtedy sa obidva kostoly a celé mesto stali evanjelickými a boli nimi až do 70. rokov 17. storočia. Keď bol v roku 1670 prezradený pokus o protihabsburgské povstanie vedené Františkom Vesselényim, obvinili Habsburgovci z účasti na ňom aj protestantov a od roku 1671 začali na kráľovský rozkaz preberať evanjelické kostoly pre katolíkov. V Ľubici prevzali katolíci ešte v roku 1671 špitálsky kostol a v roku 1674 aj farský kostol. Keďže bol nedostatok katolíckych kňazov, spravovali ich spočiatku piaristi z Podolínca a paulíni z Kežmarku. Kostoly, pravda, počas stavovských povstaní ešte niekoľkokrát zmenili majiteľov. Ináč stavovské povstania, ktoré počas 17. storočia spustošili celú krajinu, sa Ľubice dotkli v menšej miere, pretože bola pod poľskou správou.
Nevyhli sa jej však dôsledky týchto povstaní, najmä hlad a mor. V roku 1710 malo podľa miestnej kroniky v Ľubici zomrieť okolo 200 obyvateľov vrátane katolíckeho a evanjelického farára. Po navrátení zálohovaných miest do Uhorska sa Ľubica stala súčasťou Provincie XVI spišských miest, ktorej sídlom sa stala Spišská Nová Ves. Aj naďalej bola mestečkom, hoci stále viac sa začali uplatňovať uhorské zákony miesto spišského práva. Keď bola Provincia XVI spišských miest v roku 1876 zrušená, ostala Ľubica tzv. mestom so zriadeným magistrátom. Keďže platenie predpísaných úradníkov jej robilo nemalé ťažkosti, na dva roky sa stala „veľkou obcou“. Až po prvej svetovej vojne stratila štatút mesta a ostala až doposiaľ obcou. Ľubica bola mestečkom s národnostne zmiešaným obyvateľstvom.
V roku 1880 tu žilo vyše 70 % Nemcov.
Postupne sa počet Nemcov a Slovákov vyrovnával a už v roku 1910 ich bolo len 40 %.
Ešte v roku 1930 tu žilo 1025 Nemcov a 1840 Slovákov. Aj čo sa náboženskej príslušnosti týka, počet evanjelikov sa stále zmenšoval a v roku 1930 ich tu bolo už len 540 oproti 2280 katolíkom.
